Ján Marton

Popravde som si myslel, teda naivne som si myslel, že všetko akosi po tej inkriminovanej nedeli utíchne. Inkriminovanú nedeľu mám na mysli nedeľnú noc, kedy sa prišlo na to, kto bude nový demokraticky zvolený prezident. Veľmi som sa mýlil. Musím však uznať, že som sa v koži pozorovateľa cítil veľmi dobre. Ja ako večný – teda zatiaľ absolútny nevolič som sledoval všetky tieto aféry a pokusy o absurditu propagandy z uvoľnenejšieho uhla pohľadu. Bol som presvedčený, že ísť voliť menšie zlo pre mňa nie je riešenie a budem akceptovať akýkoľvek výsledok. Nakoľko nemôžem hundrať. Nebol som predsa voliť.

A tak sme sa v nedeľu zobudili a mali sme prezidenta. Raz mi jedna speváčka z Čiech, ktorá sa volá Kaczi povedala v backstage na úplne inú tému vetu: „Hlavne sa z toho netreba posrať, že áno“. A tak som si na ňu spomenul a celkom mi na danú situáciu sadla. Usmial som sa. Všetci chcú mier, ale pritom majú svoj názor ako ho dosiahnuť. Všetko sa dá do určitej miery rešpektovať. Aj akýsi korektný mier po voľbách medzi dvoma tábormi by mal byť samozrejmosťou v takejto vyspelej demokracii v ktorej žijeme. Hlboko som sa mýlil. Ba práve naopak. Porazení budú prskať, pískať, výskať a jojkať. Budú zase raz hecovať aj tak dosť rozpoltenú spoločnosť. A nevedel som, že to pôjde skutočne ďalej.

A šlo to ďalej. Teda ide to ďalej. Dva tábory budú na seba kydať, kto hral viac fér a kto menej. Ale ja tomu nerozumiem. Veď rozhodcom bol národ, ktorý bol voliť. Teda ja nie, ale tí ktorí boli pri urnách a rozhodli. Nie je potrebný rozstrel ani druhé predĺženie. Stačí viac pokory. Nerozumiem, že si teraz budeme ukazovať prstami na influencerov, športovcov a či hercov. Kto koho volil a prečo ho volil. Za čo ho volil. Dostal za to niečo? Dostal málo, alebo veľa? Bol to iba jeho názor? Nech je to ktokoľvek, kto si nahral video a povedal kto je jeho obľúbený kandidát, je to jeho slobodný názor. Slobodné rozhodnutie. Už asi po piaty krát nechápem v tejto zvláštnej povolebnej prestrelke, prečo si niekto uzurupuje právo na pravdu. Každá známa a či len povedomá tvár, ktorá vystúpila v jednej a či druhej kampani to urobila slobodne. Teda s tým rátam. Nechápem, prečo si niekto nemôže povedať svoj názor? Sme predsa v demokratickej spoločnosti a je rok 2024.

Tí z druhého tábora, ktorí chodili na protesty a robili kampaň svojmu táboru, mali na to rovnaké právo, ako to robila druhá strana vo videách, alebo odkazoch na sociálnych sieťach. Odsudzuje ich niekto za to? Mentálna výbava ľudí v oboch kampaniach bola rôznorodá. Od influencerov propagujúc kolagén až po perfektných hercov, ktorí svoj názor prečítali z papiera na námestiach. Všetko by sme mali rešpektovať. Úplne prirodzene. Ale žiaľ nie je tomu tak. Politici zase raz delia spoločnosť a ďalej ju hecujú k nenávisti. Je predsa rozhodnuté, haló. Máme nového prezidenta. Demokraticky zvoleného. Tým je povedané všetko.

Pozitívne na tom celom marazme je to, že v tejto propagande plnej mierových výkrikov nikto nezomrel. Možno sa niekto opil. Z nešťastia, alebo šťastia. Niekto dokonca bral nad ránom v nedeľu po voľbách tabletky. Každý sme iní a máme právo na svoj názor. Voliť modrého, červeného, alebo nevoliť. Mali by sme sa rešpektovať a netváriť sa, že tí druhí sú predsa dezinformovaní dezoláti. Nie, vôbec tomu tak nie je. Hlavne politici a rovnako tak niektorí novinári, by si mali vstúpiť do svojho vnútra a upokojiť vášne. Som fest rád, že som nebol voliť. Musím uznať, že ma to bavilo sledovať. Bavilo ma krájať dej. Dnes je pre mňa po všetkom. Blahoželám novému prezidentovi a dúfam, že bude prezidentom celého nášho Slovenska.

Slnko zase raz vyšlo a verím, že vyjde aj zajtra. Fakt by niektorým bolo potrebné viac dýchať. Zhlboka.

Bude ako nebolo. Ja si počkám.

                                                                       Jano Marton