Ján Marton

Dnes je veľmi zaťažko bojovať na poli spoločenských tém vyváženou rétorikou s triezvym úsudkom, a či prijatím názoru toho druhého. Teda ak sa niekomu bojovať chce. Nielen počasie je rozpálené akosi priskoro tohto roku, ale aj ľudia sú ostrí. Mať dnes vlastný názor znamená mať nejakú nálepku. Nálepku, ktorú si niekto vymyslel, aby mohol toho druhého zosmiešniť, ponížiť, alebo ukázať na neho prstom, že nemá pravdu. Treba sa na to vysrať a začať plynule dýchať. Mám skoro 45 a dodnes som to nevedel. Dýchať. Začal som sa to učiť a neverili by ste, aký to má účinok.

Ľudia si na Slovensku v poslednej dobe zvykli veľmi radi ukazovať na pravdu. Že tá ich pravda je tá pravdivá, a tá druhá pravda, je vlastne klamstvo. Nevediac o tom čo činia, lebo majú iba názor. O hodnote pravdy vypovie až čas. Všetko sa oddelí a vypláva na povrch. Nie je potrebné byť sudcom, ale ani katom. Márna sláva, poľná tráva. Dnes si tu a zajtra tam. Rozdávame nezmyselné ceny, svoju mentálnu výbavu využívame ako nadradenosť a sme ostrí ako žiletky, keď to vôbec nie je potrebné. Dospel som k názoru, že najlepšie je starať sa o samého seba a svoju bunku. Tú najbližšiu. Neriešiť ani široké okolie a niekedy ani úzke. Spoločenské témy tak rozdeľujú, že vypovedanie vlastného názoru Vás môže dostať do nepríjemného konfliktu nepríjemnej skutočnosti. Preto je dobre dať si pivko v zadymenom kúte obľúbenej krčmy, alebo len kofolu na dvore bez zbytočných fráz a rečí. Svet nám ofrázovieva. Používa slová, ktoré s obľubou ohýba. Slová nerád ohýbam. Používam ich tam, kde by som mal, alebo ak mám mlčať, tak budem mlčať. Nič medzi tým. Plytvať so slovami je hriech. Dnes sme plní naratívov, rusofilných agentov, amerických prostitútok, buzerantov, negrov, progresívcov, fašistov…a neviem koho ešte. Západ, východ. Modrý proti červeným. Vojny zažívame našťastie iba v televíznych správach. Nielen preto, ale aj preto je Slovensko pre mňa to najkrajšie miesto kde som sa mohol narodiť. Slnko tu vychádza s úplnou presnosťou a ja verím, že nikdy z tejto krajiny nebudem musieť nikde odísť. Som hrdý Slovák a môžem povedať, že aj patriot. Mám tu pár priateľov a poznám osobne niekoľko nesmierne talentovaných ľudí, ktorí sú pre mňa inšpiráciou do každého rána. Ďakujem, že som ich mohol stretnúť.

Svet nám ofrázovieva. Krok, nádych, výdych, povinné frázy, počasie. Potom nejaká zmena ako: cesta do roboty, robota, cesta z roboty, deti, účty, dlhy, milenky, milenci… Používame veľa slov, ktorým nedávame váhu a v skutku ani nevieme že ich vyslovujeme. Ak niečo poviem, tak to tak aj myslím. Ak som ticho, myslím to presne tak isto. Často k skutočnému zmyslu daného slovného spojenia vôbec nedochádza. Ale ani len zďaleka. 24hodín v sebe skrýva veľa fráz a zbytočne žoviálnych drístov, ktoré nám môžu ušetriť deň.

Menej je niekedy viac. A u slov to platí dvojnásobne. Teda hovorím o sebe. Slová majú pre mňa nesmierny zmysel, význam, ale hlavne životnú pointu. Mali by sme si povedať, že každý sme iný a ako spievam v jednej mojej piesni: „Inakosť je pravdivá, ži svoj život, no nechaj žiť.“ A tak by nejako mohlo začať leto. Alebo aj celkom, celkom inak.

J.M.