Ja a môj OASIS

19. júla 2024 10:51, Prečítané 867x, Ján Marton, Hudba

Dnes ráno prišla poštárka a doniesla mi darček. Platňu… Presne pre tento album z roku 1995, ktorého LP držíme s Ľubom v ruke som začal tvoriť. Vyvinulo sa to celkom jednoducho a nečakane. Lebo plány v živote sú absolútne na hovno. To je teda môj názor. Buď to príde, alebo nie. A to je jedno, čoho sa to týka. Vtedy to proste prišlo. Album od kapely OASIS – (what´s the story) morning glory, som vo svojom walkmane doslova zodrel.

Dodnes si pamätám presne ten pocit, keď začala hrať úvodná pieseň „Hello“. Šialené zimomriavky som mal z toho. Notorický hit „Wonderwall“, alebo prenádherná balada „Champagne supernova“. Na klip „Don´t look back in anger“ som pozeral nadržane ako adolescent na obľúbené porno. „Cast no shadow“ som miloval pre neskutočnú melodickú hravosť, ktorú bratia Gallagherovci dokázali preniesť do svojich songov ako nikto z brit-popovej scény a „She´s electric“ je najveselšia pieseň od OASIS vôbec. Je to všetko len môj pocit, ale je tak silný, že sa z neho chcem vypísať. Pieseň „Morning glory“ som zbožňoval pre jej dravosť. „Roll with it“ bolo rock´n rollové peklo. Milujem OASIS, povedal som si vtedy. A platí to dodnes, lebo ja nemením záľuby.

Táto kapela stvorila hudobný žáner brit-pop a ja verím, že sa po rozpade dajú dokopy. Tipujem to na budúci rok. Vo februári 2006 sa mi splnil sen a ja som sa dostal do prvej rady vo Viedni, v Gasometter Hall. Preplakal som asi pol koncertu. Nedalo sa to proste zastaviť. Nedalo. Bol som na koncerte sám a v depe metra vtedy o druhej nad ránom písal perom zápisky do zošita z každej sekundy, aby som na to nikdy nezabudol. A nezabudol. Tento album mi jednoducho zmenil život, čo sa týka môjho tvorenia. To nemyslím nijako nadnesene, ale ako holý fakt. Či už slovom, alebo gitarou. A potom pieseň „Some might say“. Tam to začalo. Spieval som ju pred zaplnenou športovou halou vo Svite. Tuším to bola súťaž MISS. Triasol som sa trémou, v noci som vôbec nespal, ale chalani Maroš s Ľubom ma podržali. Ráno som sa zobudil bez hlasu. Utekal som s mamou do zdravotného strediska, a doktor mi niečo pichol do žily. Povolilo to. Stále som si tú pieseň prehrával každú noc v mysli a predstavoval si aké to bude. A bolo to presne také, aké som chcel aby to bolo. Mal som biely štrikovaný sveter od mami, vlasy po ramená a široké menšestrové nohavice. Vyzeral som ako hocikto iný, len nie ako Liam Gallagher. Ale vtedy to bol môj svet. Môj deň, moja vízia, môj splnený sen. Presne ako dnes.

Milujem hudbu a pred každým vystúpením sa rozcvičujem strečingom, akoby to mal byť najdôležitejší zápas mojej sezóny. A veruže každé vystúpenie také pre mňa je. Naša kapela sa volala GPM – LAKE a tvorili sme ju s Ľubom Perunkom (na fotografii) a Marošom Gondkovským. Potom sme sa premenovali iba na GPM a absolvovali pár vystúpení nielen s piesňami OASIS, ale začali sme tvoriť vlastnú hudbu. Boli to neopísateľné časy. Pamätám sa, ako sme v roku 1997 mali svoj prvý koncert v Popradskom legendárnom kníhkupectve Christiania a celý týždeň pred ním sme sa chodili pozerať každý deň po škole na náš plagát, ktorý tam visel. My máme plagát v Christianii, to nie je možné, kričali sme na seba a smiali sa. Tie pocity akoby boli dnešné. V deň koncertu sme šli na pivo. Keď sme sa vracali pred Christianiou stálo asi 30ľudí. Pre nás to v preklade znamenalo: Vypredané Wembley. Ja nejdem, povedal som. Ani ja, povedal Ľubo. Ale ideme, usmial sa Maroš. Bolo to pre nás niečo tak krásne a neopísateľné…S chalanmi som v kontakte, ale aktívne sa muzike venujem už iba ja sám.

Presne preto mi dnes v hlave rozkvitla myšlienka obnoviť GPM po 25 rokoch. Prečo nie? Máš málo projektov? – opýtal sa ma Ľubo. Uvidíme, kam nás život zaveje a koho stretneme. A čo budeme vytvárať, pretvárať a zlepšovať si tak prostredie vlastného sveta. Lebo vlastný svet je veľmi dôležitý. Ten môj vnútorný tvoria dve veci: Hudba a slová. Tam som doma. Keď sa zavriem do samého seba, vznikajú veci ktoré som rád, že ma prenesú na inú planétu, do inej galaxie. A ja lietam. Sme predsa tvory.

Tvoríme. Milujeme a nenávidíme. Stretávame a opúšťame. Sú to kolobehy. Nestraťte sa v nich. – J.M.

p.s. Andrejka z celého srdca Ti ešte raz ďakujem za tento prenádherný darček, ktorý mi dnes doniesla poštárka (ďakujem okrem Gallagherovcov aj za Boba M. a vajíčko). Strácam slová, a to sa mi nedeje často…

p.s2. bolo to symbolické a nádherné, že som túto LP odbaľoval s Ľubom. Kruh sa uzavrel.