Ján Marton

Môj piaty román DEJINY ĽUDSKÉHO GÝČA je vôbec moja prvá vlastná kniha, ktorej rukopis som prečítal tri krát. Vedome som sa snažil o to, aby každé slovo malo svoje pevné miesto. Aby nebolo navyše, ale naopak ani žiadne nechýbalo. A ako to celé v skratke prebiehalo? Milujem čas keď môžem tvoriť slovom: Neviem sa dočkať večerného ticha, kedy otvorím počítač a ťukám. Ráno sa zobudím a premýšľam nad postavami z môjho počítača. Čo by asi dnes robili, kam by šli. Aké majú starosti a radosti. A to najdôležitejšie: teším sa na večer, čo im dovolím a či z nich urobím lepších ľudí, alebo či ich dokonca nechám žiť. Milujem pocit byť pánom zrodu mojich myšlienok.

Môj nový román vychádza 11.11.2024 v mojom domovskom vydavateľstve HLADOHLAS. Je to román o ľuďoch. Veď ako inak. O čom inom by som ja mohol písať, ako o našej rase. Môj nový román je o neobyčajnosti ľudských osudov. O jedinečnosti postáv v tejto hre zvanej život. Je o symbole motýlích krídel, lebo ak by som zahol vtedy v Poprade doprava a nečakal na neskorší autobus, nikdy by som túto knihu nenapísal. Môj nový román je ako jedna obrovská platňa plná života, silných pocitov a muziky.

Ľudstvo by malo menej teoretizovať a byť viac skutočnejšie. Aj tie ľudské chyby a omyly by potom vyzerali celkom inak. Dopúšťame sa života a bezbreho hľadáme to najlepšie pre seba a svojich blízkych. Čakáme na splnené sny a výhru v lotérii a čistejšiu pleť a kvalitnejší spánok… Skrátka furt dačo a pritom všetko a ešte aj oveľa viac, je prítomné na meter od nás. Áno, všetko a ešte viac. Aj o tom a ešte všeličom je môj nový román DEJINY ĽUDSKÉHO GÝČA. Ak sa v ňom nájdete, verte mi že náhody neexistujú a ak sa pri ňom aspoň na 4 sekundy zamyslíte nad tým, že mať dlane na zápästiach a dokázať kráčať je dar, ako autor som vyhral.

Tu je krátka ukážka:

Po Šamanovi a Víle v ten večer zľahla Zem. Každý veľký problém sa začína v malom a niekedy to ani problém nemusí byť. Všetci sme chceli pokoj. Nechceli sme nič iné. Nechceme drahé autá, veľké vily, atómové kryty. Chceme svätý pokoj. Je omylom myslieť si, že pokoj je zadarmo. Veľmi ťažko sa ľahko žije. Treba rozprestrieť krídla, aj všetky tie chýbajúce pierka a zhlboka sa nadýchnuť vlastného dychu. Postaviť sa na okraj priepasti, vykročiť do prázdna, prekonať závrat, vzlietnuť a žiť. Život sa je a chlieb sa žije. Veľa vecí je naopak, a my musíme každé ráno odznova vstať a vykročiť mu oproti. Hoci bolesť nás zožiera v každej bunke, v každom zasranom atóme. Položím vám otázku, čo bolo prvé? Sliepka alebo vajce? A čo je skôr? Láska alebo priateľstvo? V tomto mám nevysvetliteľné medzery a neviem ich ničím vyplniť. Hrám niekedy sám so sebou hru na slepú babu. Len tak, akoby sa nič nestalo. Stojím samému sebe v ceste a zavadziam si, poznáte to, keď ste si sami sebe najväčšou prekážkou. Chcelo by to viac spolupráce. So samým sebou. To preto majú špecialisti z psychológie v poslednej dobe s nami toľko práce. Roboty ako na kostole s ľudskou rasou. S ľuďmi a ich hlavami.

https://www.hladohlas.sk/knihy/proza/slovenske-romany/dejiny-ludskeho-gycu-slovensky-roman-kniha.htm

Moje stránky:

Spotify: https://open.spotify.com/artist/1eT22U2zkOsAsF0qy7K9Gn

FB: https://www.facebook.com/profile.php?id=100070180066559

IG: https://www.instagram.com/janmarton/

Martinus: https://www.martinus.sk/l?authors%5B0%5D=36481

Twitter: https://x.com/jan_marton/status/1241358186134847489

Slovenské literárne centrum: https://www.litcentrum.sk/autor/jan-marton