Civil, alebo full servis môjho životaKončil september 2000. Babie leto bilo na poplach. Bol som oholený, ostrihaný a hlavne dokonale pripravený brániť našu vlasť v prípade napadnutia nepriateľom. Aj taká bola moja jeseň pred 25 rokmi. Prišiel som do civilu z útvaru 1603 – Kežmarok Záľubica – Protivzdušná obrana. Bol som desiatnik a moje sny sa zúžili na jeden: dobre sa vyspať. Posledný týždeň v kasárňach sme len chlastali. Oslavovali sme predsa slobodu a čo bolo najviac? No nič. Inak na to, že keď ma ostrihali dohola a prvé tri dni som na parapete okna v kasárňach preplakal, druhý polrok ma viac-menej bavil. Teda keď si odmyslím 12 dňovú liečbu na psychiatrii v Ružobmerku. Teda ale aj tam to malo pozitíva. Zistil som, že moje problémy sú skutočne pre tento svet absolútne nepodstatné. A vlastne ani pre mňa – a to bolo asi momentálne najdôležitejšie zistenie na svete. A tak primár zahlásil: Pán Marton, spolieham na Vašu inteligenciu. A vypustili ma zase do prvej línie. Ako starší vojak som bol často zašitý v knižnici ktorú som mal na starosti, alebo v kancelárii môjho evidenčného kapitána, kde som tmolil svoje dokonalé poetické diela, alebo onanoval. Neviem, z čoho som mal väčšiu radosť. Ale jedna múdrosť hovorí, že všetko raz skončí.
A tak som prišiel domov 26.9.2000 a uvaril si párky. Bolo niečo po desiatej doobeda. Zamkol som sa do kúpeľne, napustil si horúcu vodu do vane. Do starého magneťáku Panasocnic som si dal album Master of Puppets od Metallicy a hodil sa do vane, kde som si ako kráľ a víťaz mojej malej vojny vychutnával párky. Civil – full servis od života. Plná penzia, sloboda. Napádali mi rôzne slovné spojenia a synonyma. Zaspal som však vo vani oveľa skôr, ako som sa pokúsil o to, čo mi šlo v kancelárii kapitána najlepšie. Predsa len pár nocí nespať a toľko rumu, čo som vypil by zlomili aj slona, nie to 21 ročného fagana. Kriste. Dnes by som umrel na otravu alkoholom dozaista, keby som toto popil. A tak som vtedy vo vani zaspal spánkom tvrdým, ako len tvrdý byť môže.
Prebudil som sa na to, ako mi do vane padajú črepy skla. Jedna taká veľká črepina ma vtedy minula len o chlp. Dvihol som hlavu a na okne otec na mňa zíza cez malé okienko z rebríka a pýta sa: Prečo Janko? Prečo? Mal slzy v očiach a ja som nevedel, že čo prečo. Otec si myslel, že si chcem asi zobrať to, čo mi on vlastne na chvíľku požičal – život. Ale to vôbec tak nebolo. Bol som vyhúkaný ako keď veverica vidí orech vo veľkosti pomaranča. Vyšiel som holý z vane smerom na chodbu a tam už stála teta suseda Lyda a ujo sused Milan. Stál som tam s holým bimbasom a nechápal, čo sa vlastne deje. Obaja spínali ruky a kričali: Prečo? Krútil som nechápavo hlavou. Chcel som predsa iba civil a full servis môjho života. Predtým som sa chcel však okúpať a najesť. Párky však plávali vo vani a teta Lyda kričala: Jano prečo? Prečo? Stále som nevedel prečo. A čo sa vlastne deje, že mi teta Lyda musí pozerať na moje prirodzenie v našej chodbe. Reči sa už v roku 2000 šírili rýchlosťou blesku a tak sa vo Svite v kvetinárstve pripravovali na pohreb mladého človeka, ktorý spáchal samovraždu. Predsa len 21 ročný chalan, mal kopec frajerok, známych, menej známych. Bude treba veľa kvetov, budú veľké prejavy sústrasti. Vraj pil. Údajne v tom boli aj nejaké drogy, povedali okoloidúci. A tak pani kvetinárka vraj aj vtedy veľa tých bielych chryzantém aj objednala. A zbytočne. Ostal som medzi živými, lebo ja som veľmi chcel byť medzi živými. Medzi tými najživšími. Bola to len chyba komunikácie, chyba v matrixe. Keby ma vtedy trafilo to sklo, všetko mohlo skončiť celkom inak. Ale neskončilo. Našťastie. Boli to fest dobré časy.
Presne o 7 dní neskôr som nastúpil do roboty – 3.10.2000. Dnes je to presne 25 rokov, čo som stále v tej istej firme. Prehrávam si v hlave filmy, príbehy, reklamy na civil, upútavky na full servis môjho života a usmievam sa. Mohlo to byť celé úplne inak, ale nebolo. Vďakabohu. Dnes som plný predstáv, obrazov, civilu, slobody a hlavne môjho života rovnako, ako pred 25 rokmi. Mám len vyššie čelo, bolí ma strašne chrbát a pohybujem sa o niečo pomalšie. Ostatok je presne taký, ako vtedy. Ľudia sa nemenia a ja môžem dnes zodpovedne povedať, že nemením záľuby. Metallicu a ich album Master of Puppets považujem za jedno z najlepších hudobných diel vôbec. Zbehlo to a ja som to zatiaľ celé prežil. Ako mi minule povedal Ďuri Hnilica: : „Ak to nevieš prijať alebo v momente vyriešiť, urob si z toho hru.“ A tak sa hrám a aj keď to je niekedy ťažšie, slnko predsa len na druhý deň vyjde a hra môže pokračovať.
Nech žije sloboda!Prajem vám veľa lásky, vašich vyhratých vojen, nadhľadu a uvoľnenia. Slobody a civilu. Je to dobré, byť stále tu.
Jano Marton
FOTO: Lubo Perunko Photography

Celá debata | RSS tejto debaty