Tam je vlastne tu

8. augusta 2024 14:49, Prečítané 1 532x, Ján Marton, Poviedka

Volám sa Gogo, dlho som tu nebol. Po nešťastnom zväzku s momentálnym životom som sa pred pár rokmi odsťahoval do ticha. Prišiel som na to, že heslo ktorého som sa držal nebolo asi to správne orechové pre môj duchovný rast. Heslo znelo: „Srdce pre jednu, kokot pre všetky“. Nie, nie, nebolo to asi dobré, aj keď po vojne je každý kapitánom. Dnes, keď som sa vrátil na miesta z ktorých som odišiel pozerám že všetko je inak a zároveň rovnako. Viete ako to je, že keď pozeráte do diaľky a stále hovoríte, že tam by bolo lepšie a pritom je to iba tu. Bývalé frajerky sa stále nerozviedli a tie slobodné sa vydali. Na nejakú cestu. S niekým. Proste si ma nevybrali, ani nevedia, aké majú šťastie.

Svet trápia propagandy a kopec vojen. Menších alebo väčších. Je to zaujímavé, ale spoločenské dianie globálneho charakteru som prestal vnímať, keď som sa zase zamiloval. Stalo sa to tu. Nie, vlastne tam. Ale vlastne je to jedno… Môj pochybný život je poprepletaný kadejakými vzťahmi rôzneho charakteru a ľahkými závislosťami, s ťažkými následkami. Lebo ako sa hovorí, každý veľký problém začína v malom. A láska je len prázdna obálka na zbytočne pyšnú naviazanosť. Treba dýchať. Zhlboka. Keď som sa prvý krát zamiloval, volala sa Ivana. Myslel som si, že moje srdce odtrhne lavína, keď sa vrátila spod Tatier do rodnej Senice. Na Štrbe, na vlakovej stanici som plakal ešte asi hodinu, keď odišiel rýchlik Tatran. Vtedy ešte tak nemeškali ako dnes. Nie, to srdce mi neodtrhlo. Kričal som na obrovský mesiac v splne, že chcem ísť tam, nechcem byť tu. Že skočím z druhého poschodia, alebo si vyrežem do dlane kríž najostrejším nožom od starého otca, keď bude driemať na priedomí. Ale kdeže. Neskočil by som ani z prízemia, nie to poschodia. A nôž? Preboha, neznášam pohľad na krv. Nedokázal by som si ani len pichnúť špendlíkom do prsta. Som sráč svojim spôsobom. Adresu Ivany viem presne do posledného písmena ešte dnes a je tomu už 30rokov čo som ju už nikdy viac nestretol. Mám pocit, že ju už ani nikdy viac nestretnem.

Mnohí by povedali: „Tak to malo byť.“ A malo. Keby ste mi to ale povedali pred 30timi rokmi, rozkopem Vám riť. Volám sa Gogo a tam je vlastne tu. Asi to tak malo byť a ja som sa mal vrátiť. K sebe. Zase som sa raz zamiloval. Asi 37mi krát, keď to dobre počítam. Povedal som si, že prestanem piť a brať ľahké drogy. Prestanem s hazardom a dokonca aj so šľapkami. Nebudem chodiť na tie priváty, i keď som si Stanku celkom zamiloval. Dokonca mi dávala každý tretí krát zadarmo. Povedala, že so mnou to má fakt rada. Keď som ju potom stretol v Popradskej Maxe s mužom a dieťaťom, skoro som omdlel. Aj také sú životy. Nosíme na tvárach ďalšie tváre. Ale počkajte, to už odbočujem. Zamiloval som sa. Zase. Mala zelené oči a fest dlhé vlasy. Mal som pocit, že sú skoro po zem. Povedal som si, že básne o jej vlasoch budú mať špeciálnu knihu, kde im venujem presne 100 básní. Kniha sa mala volať: „100 o nej“ Vydavateľ, môj dobrý priateľ mi povedal, že to je strašná Kokotina. Keď som dopisoval 80tu, povedal som si, že má pravdu. Ako vždy. Všetky som ich potom spálil. Starý Štulaj mi v našej krčme dlho tvrdil, že som začal písať básne len kvôli kefovačke. Vždy som ho opravoval, že kvôli dobrej kefovačke. Lebo nie je kefovačka, ako kefovačka. Potom som povyhrával pár cien a myslel som si, že mi patrí svet. Mal som ale pocit, že svet je tam. Nie tu. A tak som odišiel. Od všetkého. Aj od Stanky, básní a ostatných kefovačiek. Fakt mala fest dlhé vlasy. Boli rovné a voňali po čokoláde. Nič také som nikdy nevidel. Keď sa na mňa usmiala, mal som pocit, že zošaliem. Čakal som ju v dedine na autobusovej zastávke, aby som jej mohol zamávať. Potom som jej kúpil zmrzlinu a neskôr dal celé samého seba. Celého Goga. Nikdy sme spolu nespali. Teda raz na lúke za našou dedinou.

Spali sme na tráve vedľa seba ako spia deti v škôlke poobede. Ale to bolo iné. Potom som zase odišiel. Povedala mi, že má priateľku. Zase som chcel odísť tam, nechcel som ostať tu. Vždy som bol tak povrchne zbláznený, že som sa veľmi rád vyhováral na to, že na mesiaci by mi bolo lepšie ako na Zemi.Nemohol som na ňu zabudnúť, aj keď som odišiel tam. Pripomínalo mi to Ružomberskú psychiatriu, kde som strávil v roku 1999, 12 dní. Myslel som že som za mrežami a chcem sa za skutočné mreže vrátiť. Nevedel som pochopiť, že to nie tam v oblakoch, ale tu. V hlave. V mojej hlave. Preto je vždy lepšie na chvíľku opustiť samého seba a pozrieť sa na veci z vtáčej perspektívy. Nie je to len čudná závislosť? Nie je to len kefovačka? Ani nie až tak dobrá, ale predsa len kefovačka? Je veľa faktorov a aspektov, ktoré v hlave tvoria tornádo. To prechádza celou dušou i telom. Mrazí a páli. Dnes mám pocit že som zase v maternici. Ale to je iba tým šialeným teplom. Mám rád leto, v lete som sa narodil. Pochopil som, že ostanem na samého seba sám. Nikto mi nepomôže s mojimi démonmi, láskami, neláskami, kefovačkami…iba ja sám.A tak som sa vrátil. Lebo toto nie je žiadne uvedomenie. Jaskyne sú predsa na to, aby sa do nich padalo. A keď nie je dôvod vyliezť, načo to siliť? Volám sa Gogo, dlho som tu nebol. Zase som zamilovaný. Presne ako pred 30timi rokmi a fest veľa krát do dnešného dňa.

Zistil som, že byť zamilovaný je pre mňa športová disciplína. Vyberiem si dráhu, oblečiem si dres a tretry a bežím, čo si stačia sily. „Láska je piča.“ Videl som minule v Poprade na stene bytovky taký nápis. Občas to sedí, občas nie. Láska je v skratke iba slovo vyjadrujúce nadbytočnú silu fixácie. „Gogo, ži tak aby si sa nemusel zamýšľať nad zasranými a premúdrelo sa tváriacimi citátmi.“ Toto mi raz pri pive povedal Štulaj. Mám ho fest rád. Asi som nikdy nikoho nemal tak rád ako jeho. Je tam, ale aj tu. Jeho slová ma sprevádzajú mojou cestou života, hoci sa poznáme len 24rokov. Stal sa mojim mentorom a vždy z desiatich dobre mierených rád, som deväť urobil po svojom. Áno, popálil som sa a často zhorel. Vždy som sa ale vrátil silnejší a pripravený znova sa zamilovať. A tak som sa vrátil a vysral sa na heslá a motivačné sračky. Stačia mi tie moje. Občasné.

Lebo ľudia sa nemenia. Sú to predsa ľudia. Patrím k nim a som na seba pyšný. Túto svoju ďalšiu lásku už naozaj nepustím. Je to dlhá trať. Je to môj maratón. Lebo na lásku nemusíš byť pripravený, musíš byť vytrvalý a nevzdať sa po prvých potrhaných väzoch v kolene.

Nechajte dni plynúť. Zajtrajšok neexistuje a vy ste fest malí na to, aby ste o tom vedeli.

J.M.