Ján Marton

Prečo nejdeš na námestie? Dostal som minule otázku od známeho. Lebo nemusím, necítim a nechcem. Dostal som potom spŕšku otázok o tom, prečo mi to je jedno a prečo nechcem aby sa mali naše deti lepšie ako my. Prečo som ľahostajný a či mi je osud našej krajiny ľahostajný. Ani jedno a ani druhé. A dokonca ani tretie… Tieto choré nočné múry o odchode všetkých šikovných ľudí zo Slovenska sú zbytočným vytváraním chaosu, strachu a neistoty.

A námestia? Je to dozaista spoločenská udalosť, davová psychóza za jedným cieľom: kampaň ďalšej hlavy, ktorej sa budeme raz klaňať nad bustou alebo len obrazom. A popri tom zhodiť tých, ktorí vládnu dnes. Klasický postup. Tí, ktorí organizujú protesty majú svojich obľúbencov, ale aj odporcov. Tak to v politike vždy bolo. Chcel by som ale povedať, že ako nestranný pozorovateľ, to nevidím dobrou optikou. Ľudia sa začali deliť na slušné Slovensko a ešte slušnejšie. Potom na lúzu a dezolátov. Prsty v tom majú paradoxne intelektuálne špičky tohto štátu. Každý má samozrejme svoju pravdu a ani jedna strana nechce ustúpiť.

Nedokážeme sa akceptovať pomaly už na žiadnej úrovni. Novinári nás štvú proti sebe rovnako ako politici. Česť výnimkám. Hltavo čakáme na veľké titulky, kedy tam bude spomenutý veľký brat v červenom drese, alebo veľký brat v modrom drese. Kto má opačný názor, je dezolát, spodina, alebo ako povedal jeden kandidát na prezidenta: žumpa. Tento by mal hneď zacúvať a ja verím, že ľudia nie sú ovce. A dokonca ani žumpa. Nie všetko čo je na internetoch je pravda. V novinách detto. Nesmieme sa báť povedať svoj názor. Svoj pocit. Vrátil by som sa predsa len ešte k mojej nestrannosti. Mám 44 rokov a nikdy som voliť nebol a na 98percent nepôjdem ani k týmto prezidentským voľbám. Sledujem však s akými krvavými očami idú do seba obe strany. Tu sa zamieša šport. Viď Slovan, ktorý odohral prípravný zápas s Dinamom Moskva. Je z toho pomaly tretia svetová. Veď názory sa dajú povedať aj pokojne. Radikáli sa radikalizujú a druhé strany tiež nemajú ani len kúsok vôle ustúpiť.

Nie, nechodím na námestia podporovať jedného z kandidátov na náš slušnejší štát. Nie je mi ľahostajná budúcnosť našich detí, ale nepotrebujem nikam patriť. Hoci mám svoj názor. Verím v rovnováhu. Čakáme na bombu. Každý večer pri správach. Kto čo zle vykonal. Ak nevykonal, tak mu niečo prišijeme. Politika je krvavé zverstvo. Nechutne zúbožená cesta hrubých krkov, prezlečená za hercov. Nie, nepôjdem na slušné námestie. Ja si slušnosť predstavujem inak. Burcujúci dav, ktorému do hláv vtĺkajú média obrovskú kopu sračiek. Nikto vlastne nevie kde je pravda. Každý máme nejaký názor a mne je až zle z toho, ako nedokážeme akceptovať ten druhý. Politika nám pomútila mozgy a to až v marci sú ďalšie voľby.

Postavy z billboardov nepotrebujú nič, iba tvoj hlas. Potom sa na teba vykašľú a budú si šiť svoje šaty zo zlatých nití. Presne preto som ešte nikdy nebol voliť a nikdy som nebol na námestiach. Politika nám vykráda duše. Tlačí sa do kultúry a do športu, ktoré nás majú spájať. Už aj tam rozdeľuje. Paradoxne tí slušní a umiernení, tí tolerantní majú krv v očiach a radikalizujú svojho ducha. Politika je už aj v muzike a niektorí blázni aj v nej hecujú na protiútok. Kričia na druhú stranu, že to oni sú tí dobrí a tí druhí tí zlí. Muzika predsa spája. Je jedno či je to metalová kapela z Ruska, alebo Floridy. Hudba má predsa spájať!!! Rovnako tak kultúra a šport. Presne preto nechodím na slušné námestia, za slušnými trúbami, ktoré majú zovreté päste pre niekoho iného. Nebaví ma radikalizovat sa. Nebaví ma byť figúrkou, i keď ňou v podstate miestami som. Chcem mať svoj stred, svoje slušné zmýšľanie a svoj pocit. Aj keď je názor iného iný ako môj, nebude ho obviňovať.

Poviem Vám príklad: Mám dvoch priateľov, ktorí volili každý opačnú stranu politickej kultúry. Predsa ale sú priatelia. Voľby v nich nič nezmenili, nič nezlomili. Jeden má taký názor a druhý taký. Videl som ako sa pri pive doberajú. S úsmevom a v pohodovom duchu. Nepotrebovali ma ako rozhodcu. Len som im povedal: chalani aj tak Vás obe strany nakoniec oserú. Svojim spôsobom mi neskôr povedali, že som mal pravdu. Je to politika, nesmieme jej dovoliť, aby sa vkradla do našich obývačiek, krčiem, rodín, hláv. Serme na ňu. Je to absolútne okrajový žáner. Nenechajme si do hláv vtĺkať radikálne heslá, čo rozdeľujú priateľstvá, susedov, alebo dokonca rodiny. Je to len politika. Zasratá politika, nič viac.

Slovensko je nádherná krajina s nádhernými ľuďmi, ktorí vedia koľko je dva a dva. Netreba ich volať žumpa pán prezidentský kandidát. Rovnako im netreba nadávať do lúz ako vrchol inteligencie na Slovensku (pritom otec vrcholového politika), a ani do choroby, ako novinár ktorý opustil Slovensko a odišiel k rieke Vltava. Nespomínam si na jeho meno, asi nebol pre mňa tak podstatný, hoci svojou mentálnou výbavou prevyšoval celý rad slušného, i menej slušného Slovenska. Ľudia nie sú ovce, nie my nie sme ovce. Ak chcete ísť na námestia choďte, ak nie, nie. Sme si všetci rovní. Aj tí s takým názorom, aj s iným názorom.

Nie, nepôjdem na slušné námestie, vymyká sa mojej podstate a prijímaniu tej správnej energie. Ak je Váš názor iný, rešpektujem ho. Rešpektujme sa prosím a nenechajme sa strhnúť politikmi ich hrám na slepú babu.

Chceme predsa vedľa seba fungovať však? Nemusíme sa milovať a objímať. Stačí sa rešpektovať.

JM