Ján Marton

A čo by malo byť vlastne primárne našim cieľom? Opýtal som sa. Stíšená generácia láskavých bytostí. Menej je viac. Nie vždy, ale väčšinou to platí. Hlavne v tejto extrémne zrýchlenej dobe.

Prepáčte, nepredstavil som sa. Volám sa Gogo. Dlho som tu nebol, ale vrátil som sa. Na Zem. Mám skoro 50 rokov, nemám žiadnu ženu, chlapa a dokonca ani potomkov. Rád jazdím vlakom sem a tam. Som abstinujúci alkoholik, ťažký astmatik a začínajúci prozaik. Chcel by som raz písať ako Prevért. Tak pekne. O láske. A tak chodím vlakom a snažím sa chytiť múzu za boky a dopriať si jej slobodný let. A ono sále nič. Šialene zlá kombinácia, povedal on, môj nový priateľ.

Usmial som sa. Akoby som to hovoril ja s tou kombináciou. Kto si? Opýtal som sa, a dúfal, že toľko trápností na úvod vo vagóne jedného kupé už predsa len stačilo. Som extrovert a nemám rád ľudí. To bude tým. Ostal ticho. Hlavu držal rovno a vôbec sa nehrbil. Pripadal mi veľmi vznešene, ba až magicky. Na spoznávanie máme celý život, tak začni ty prvý. Povedal.

Prečo si myslíš, že práve ja by som sa mal otvoriť nejakej cudzej bytosti, ktorú ledva poznám? Opýtal som sa ho. Teda môžem ti tykať? Život je krátky, vynechajme preto žoviálne drísty, lebo na toto dnes trpí matrix. Buďme radšej k sebe absolútne priami, žmurkol ľavým okom. Gogo a nepoťahuj ten sopeľ, nemáš servítku? Začal z ostra. Trocha som sa zapýril a poobzeral okolo seba. Mám predsa skoro 50, nemal by som sa prezentovať poťahovaním sopľa do vnútra nosa. Je to svojim spôsobom nechutné. Teda ako pre koho. Záleží, na ktorej strane barikády si. Poťahovanie sopľa mi ale nikdy osobne nevadilo. Ale to len tak BTW. 

Nemôžem sa zbaviť jej tváre, povedal som asi po minúte ticha. Ľudia zabudli byť ticho. Teda nie všetci, ale ticho vymiera. Je to veľmi smutné konštatovanie, ale je to realita. Chýba mi. Dodal som. Ona, alebo ticho? Odbil moju dobre zamierenú loptičku. Usmial som sa. Oboje. Kto viac? Ona. Zase som sa zapýril a paranoidne chytil ľavé vrecko. Boh s tebou, povedal a pozrel na moju ľavú ruku, ktorú som tlačil do prázdneho vrecka ako polopsychopat. Aj Šimon mi to hovorí, zašepkal som. Ja viem, usmial sa. Čo vlastne nevieš? Nedalo mi. Tak toho je na tony. Ani neviem čím by som začal, ale skús začať ty, vrátil mi loptu na smeč.

Nemôžem sa zbaviť jej kostí. Jej očí a vlasov. Jej života a topánok. A to ako? Nerozumiem tomu. Hm, to keby som ti vedel povedať. Ver mi, že keby som to čo i len tušil, vysypem to z rukáva ani na hodine fyziky. Vypýtam si jednotku, zavriem dvere triedy a ujdem do ďalšej kapitoly ako nič. Uťal som a napil sa nealko piva Birell z plechovky. A prečo to tak neurobíš? Lebo sa to nedá, prvý krát som dvihol hlas. Nekrič na mňa, povedal pokojne môj nový priateľ. Prepáč, zapýril som sa tretí krát. Skrátka stretol som vesmír, vieš? Poznáš ten pocit? Snažil som sa mu dostať pod kožu aby ma lepšie pochopil, preto som bol podľa dohody maximálne priamy. Neviem, ale asi ho osobne nepoznám, popíš mi ho. Nemám pero ani papier. To bol obraz, vzdychol. Aha. Proste je každým nádychom, ale aj výdychom. Úplne každým? Neskáč mi prosím do reči. Vieš koľko vojen začalo len preto, že niekto nemohol dohovoriť svoju celú myšlienku? Nie neviem. Si had, zakričal som a bolo to skutočne nevhodné. Veľmi som sa mu za dve minúty ticha ospravedlnil a opýtal sa, či sa ešte môžeme rozprávať, lebo ten život je fakt krátky. Povedal že áno, ale mám prestať robiť scény. Chvíľu som sa bránil, že to nie sú scény, ale on ma vysmial.

Povedal som mu potom jednu zásadnú vec: Stále ju cítim. Ale že stále. Sedím v autobuse, alebo kráčam po Zemi a obzerám sa. Čakám, že na mňa vyvalí tie očiská a ja ju objímem, tak ako sa neobjíma. Ale nič z toho. Ani prvé, ani druhé. Nie je tam. To mi bolo jasné. Toto už dáva zmysel. Vôňa, čo nám plní zmyslové orgány je znamením do ďalších generácií. Nerozumiem ti. To vôbec nevadí, odsekol mi meč. Jedná sa o to, že niektoré veci ktoré sa dejú okolo neovplyvníme. A toto je jedna z nich: volá sa Nekonečno. Nemáme na to dosah, ale že absolútny dosah. Posledné slová veľmi zdôraznil. To že cítiš jej tvár, jej vôňu. Vidíš jej líca a dlane…Áno, sú iné ako všetky tie, ktoré som kedy videl a cítil, povedal som veľmi rýchlo a veril, že moja veta zapadla do tej jeho, pritom som prerušil iba tok jeho nite. Neskáč mi prosím do reči, povedal jasne a pomaly. Dobre prepáč, veľmi sa ti ospravedlňujem. Nič sa nestalo, ale skús chvíľku iba načúvať. Nič viac. 

Dobre, povedal som a vytiahol mobil. Ideš niekomu volať? Nie, chcel by som ti ukázať jej fotku. Ty máš jej fotku v mobile? Áno mám až tri, stiahol som si z jej imstagramu, povedal som pyšne. Otvoril som mobil mojim kódom 2828 a ukázal môj Vesmír. Obzeral si ju až bezcitne. Žiadna emócia nič. No čo? Čakal som nadržane ako malá čivava. Čo na ňu hovoríš? Mal si pravdu. V čom? Má vlasy, tvár, líca, oči, na tejto fotke má aj dlane, usmial sa. Prepáč, ale si chuj, nevydržal som. Prečo? Lebo si zo mňa robíš srandu! Nerobím si z teba srandu, iba som potvrdil tvoje pocity. Sú absolútne chirurgicky presné. Idem sa vyšťať, povedal som mu a urazene vstal. Míňali sme najkrajšiu dedinu na Liptove. Mal som tu starkú aj starkého, pomyslel som si v duchu a pozdravil ich do neba. Vyšťal som sa a neumyl si ruky. Fest som na teba myslel. Vrátil som sa umyť ruky, ale bolo už obsadené. Kývol som rukou, veď každý máme predsa svoje tajomstvá. 

Čas letí ani raketa, povedal som mu. Ako komu, mne stojí, lebo som sa tak rozhodol. Ty si strašný frajer. Ja neviem obsedieť ani sedem minút. Vieš čo sa ma minule opýtal Vesmír? Kto? No ona predsa preboha. Vôbec nedávaš pozor. Aha. Opýtala sa ma či viem meditovať. A vieš? Kriste jasné že neviem. Tak sa upokoj a začni. Na ňu myslieť? Nie preboha meditovať. Ja som ešte neprestal. Meditovať? Nie, myslieť na ňu. Veď vravím, Boh s tebou. Postavil sa a odišiel. Asi sa šiel tiež vyšťať. 

A tak som pozeral von oknom. A tam namiesto tečúceho Váhu, iba ty. Pozrel som na strop, zase iba ty. Mňa jebne, napadlo mi. Som stratený. Začal som dýchať jak ma to učil Šimon, ale spomenul som si na tvoje zuby a nos. Nie, nedalo sa to. V tom sa vrátil a sadol si oproti. Ruky si si umyl? Dal som zo seba jednoznačne. Ty kokos, a čo si ty šaman? Zabudol som si umyť, lebo keď som sa chcel vrátiť umyť si ich…bolo už obsadené, skočil som mu do reči. To ako vieš? Som predsa predurčený na spásu tohto sveta, zahral som divadelnú repliku. Najprv spas seba, pokrútil hlavou. Chýba mi, čo mám robiť? Vyhoň si, povedal vulgárne.

Toto som si fakt o tebe nemyslel. Mal som ťa za duchovnú veličinu, za človeka, v ktorom má trvalé bydlisko sám Boh a ty takto. Neuveriteľné, veľmi si ma sklamal, nebránil som sa svojej spontánnosti keď som ho karhal. Prijímam, usmial sa. Kľudne ma vytrestaj, veď Boh tresce aj väčšie národy, ako moja malá duša. Ty strašne trepeš. Vytiahol som mobil a začal si obzerať tvoju fotku. Čo robíš s tou diablovou skrinkou? Opýtal sa. Idem jej zavolať, musím ju aspoň počuť. Nerob somariny, vieš že to nemá zmysel. Nemá chuť na tvoj zrýchlený hlas a dych a tvoje premotivované drísty. Hej, teraz máš pravdu. Mobil som zastrčil do vrecka a na chvíľku som zavrel oči. Bola si aj tam. Aj v tých mojich prekliatych zavretých očiach. Bola si všade a to nie som kurva žiaden romantik. 

Boh je v každom, začal zase on, môj nový priateľ. Bolo by veľmi nepraktické a sebecké tvrdiť, že je v nebi. Teda je to len môj názor. Ľudia zvyknú preháňať a tvária sa že sú vrcholom morálky, múdrosti a pochopenia. Dekadencia pritom žerie ich kabáty zaživa ani mole. Modlia sa a nevedia pozdraviť. Rozprávajú, ale nevedia povedať čistú vetu bez prikrášlenia umelého lesku. Je to taká fajta, pridal som sa k ohováraniu ľudstva. Strašne mi chýba, povedal som. Prosím drž už o nej hubu. Spomínaš ju v každej piatej vete, je to vrcholne nepraktické, čo sa týka rozvoja tvojich myšlienok a duchovnej podstaty spisovateľa, chceš byť predsa spisovateľ však? Áno, prikývol som. Veľký asi ako Prevért, dodal som. A inak ja mám duchovnú podstatu v riti akože sa Gogo volám, buchol som do stola. Nehraj tu divadlo, povedal. Zbláznim sa z nej, začal som mu vracať dlh úprimnosti. Nezblázniš. Neviem, ale mám pocit že hej. Pozri sa, Dušan Mitana stratil 300 strán románu, keď sa mu pokazil počítač a zbláznil sa z celkom niečoho iného až pár rokov potom, takže nerob zo seba tragéda. Niečo napíš. To ti ide najlepšie.

Do kupé vošla staršia pani a sadla si oproti. Prepáčte, ale tam sedí môj priateľ, povedal som a doslova ju vypoklonkoval na druhé sedadlo. Ach, chcela som sa pozerať z okna. Prepáčte, mám s kamarátom vážnu debatu a práve sa išiel vyšťať. Hneď sa vráti. Vyvalila na mňa oči a pokrútila hlavou. Po 30tich minútach sa ma opýtala, či by som sa mohol sám so sebou rozprávať kúsok tichšie, a či by si predsa len nemohla sadnúť oproti mne k oknu. Lebo že ak išiel kamarát na wc, buď sa spláchol, alebo ju klamem a mám nejaký psychický problém, s ktorým mi ona nevie poradiť. 

V tom som sa rozplakal. Úplne ako malé dieťa. Vložil som si tvár do dlaní a cítil ťa v nich. Striedavo som sa smial a plakal. Periférne som videl ako pani vstáva, čosi mrmle a odchádza z môjho kupé. Teda, nebolo to moje kupé. Patrilo železničnej spoločnosti, ale ja som vedel, že tú spoločnosť vlastníš ty. Že ti patrí kupé, vozeň, tento vlak, celý svet a dokonca aj vesmír o ktorom som raz napísal pieseň. Utrel som si slzy a zavrel na hajzli. Chcel som si ho s pomyslením na teba vyhoniť, ale strašne to hádzalo. Tak ma šmarilo na výhybke, že som si udrel ľavý spánok. Povedal som si, že to nemá cenu. Chcel som sa aspoň vyšťať, ten Birell mi klopal fest na močový mechúr. Bol to nejaký blbý moment: Ani vyšťať, ani vyhoniť. Hlava ma bolela. Myslel som si, že mám v kupé kamaráta a vyhodil som vlastne aj starú tetu. Organizácia „Sloboda dôchodcov“ ma dá určite verejne ukrižovať. Mohol by som byť nový Ježiš. Alebo aspoň celkom starý dobrý Gogo, slovenský Prevért. Neviem, čo by bolo pre slovenskú literatúru väčším prínosom. 

Môj priateľ sa už nevrátil. Blížili sme sa k stanici Poprad Tatry a ja som sa po celom dni jazdenia vo vlaku zbalil. Myslíte si, že som mešuge však? Áno, som. Plechovku z Birellu som zabudol v kupé na stolíku hrdo stáť a vystúpil. Keď som sa pozrel z perónu do môjho vozňa, môj priateľ stál na okne a mával mi. Poznal som moje kupé podľa plechovky. Neuveriteľné. Strašne sa na mňa podobal. Zo zadného vrecka vytiahol a rozložil papier o veľkosti A3 na ktorom mal tvoju podobizeň v plnofarebnom rozlíšení a pritlačil ju na okno. V tom sa vlak pohol smerom na Spišskú Novú Ves a ja som sa vybral niekam, kam nebudem toto všetko musieť nikomu vyrozprávať. Veď kto by mi toto celé aj uveril. Mysleli by si, že mi dozaista preskočilo. Radšej som ticho, asi aj preto som pred pár rokmi začal písať.

Dnes v tom mám už úplne jasno. Bol to on – bol som to vlastne iba ja. Bol som samému sebe na chvíľku novým priateľom. Moja ďalšia pochodeň v šialenej čistote pochybne sa valiaceho sveta. A realita? Sedel som sám v prázdnom kupé a rýchlik Tatran si to mieril zo západu, až pod Tatry. Už sa stmievalo a ja som mal stále pocit, že počujem jeho hlas. Že vidím mars, tvoje topánky, vlasy, žraloka a tvoju tvár. Tvoje lícne kosti a smiech. Že pijem zelený čaj a koniec sveta je absolútne v nedohľadne. Ležal som v prázdnej posteli a moje lesklé oči ťa hľadali na plafóne. Piskľavo som dýchal a strašne ma bolel chrbát. Došli mi lieky na astmu a ľavá platnička vypovedala službu. Samé dobré vyhliadky na zajtrajšie ráno, kedy zase nasadnem na rýchlik a začnem písať svoj ďalší bestseller.

Nakoniec som si musel dať večer doma o druhej nad ránom dve tabletky na spanie. Jeho hlas v mojej hlave, ktorý ma vo vlaku zachránil pred neskonalým smútkom mojich dejín som nevedel ani len stíšiť, nie to ešte vypnúť. Tvoju vôňu absolútne rovnako. Vy dvaja si kľudne môžete podať ruky, napadlo mi. 

Som presvedčený, že som si vás oboch vymyslel. Áno, je to definitívna pravda. Pre dnešok by sme to mohli uzavrieť nejako takto.

Raz keď napíšem knihu, spoznáte ju. V jej úvode bude tento Prevértov citát:

„Nie je päť, alebo šesť divov sveta, ale je len jeden: LÁSKA.“

J.M.