Ján Marton

Minule som niekde zachytil informáciu v zmysle, že to ľudia sú preto takí, lebo vláda, lebo „tí druhí“ politici sa správajú tak, či onak… Toto je za mňa vrchol alibizmu a to sa nezastávam vlády, a ani inej politickej propagandy. Aká vláda? Akí politici? Každý človek si predsa vládne sám a je naivné si myslieť, že za to môže červený, modrý, alebo zelený politik. Smiešny je tento čas povrchného paušalizovania vo viacerých smeroch. Svoju obľúbenú mantru o politikoch si dnes pošetrím a poteším tým moju najvernejšiu čitateľku: maminu, a môj príspevok bude tým pádom bez vulgarizmu.

Aby ten, či onen politik rozhodoval o tom, ako sa ja budem správať? Veď to je úsmevné. Na politiku by ľudia mali klásť menší dôraz, ako na čokoľvek iné, žiaľ často je to naopak, Buď, alebo. Čierna alebo biela. Nie, nie: Využívajme prosím možnosť viacerých uhlov pohľadu. Minule cestou na prednášku sme sa o tom bavili s Paľkom Baričákom v aute. Nie sme predsa nevoľníci, krásne to vtedy povedal. Aby nám niekto „vládol“. Je to veľmi múdry muž a ja som šťastný, že sme sa stretli a stali sa z nás tak veľmi blízke bytosti.

Poviem krátky príklad ľudského chochmesu a pocitova, ktorý nemá nič spoločné s vládou, ani nikým v kravatách spod Zbojníckeho vŕška v Bratislave. Dokonca to nie je ani dobou, lebo my ľudia sa na ňu fest radi vyhovárame. Rýchla doba, agresívna  komunikácia, internety, povrchné vnímanie…

V piatok doobeda som sedel u doktora a triasol som sa zimnicou. Ten mi neskôr v ordinácii zmeral teplotu 41,7. Predo mnou boli traja ľudia a ja som ich prosil, nech ma pustia pred seba, nakoľko vyzerali fyzicky skutočne relatívne v pohode a zdatne. Pani ma okríkla: Hej a budete tam pol hodiny! Ďalší pán sa postavil a demonštratívne do steny nahlas povedal: Teraz som na rade ja! Chvel som sa a bolelo ma všetko. Na to prišla jedna pani a povedala mi keď ma tam videla takého dokrčeného, aký som nezodpovedný a neohľaduplný, že nemám rúško. Nevládal som jej odpovedať i keď mala pravdu, ale pri svojej fyzickej slabosti som na neho skutočne nemyslel. Povedala s úsmevom, že ide zaklopať a predbehla tak všetkých, lebo aj tak ide vraj len zaniesť papiere. Bola tam 15minút, v mojom momentálnom rozpoložení a ponímaní asi 2 hodiny. Toľko k zrkadlenej ohľaduplnosti. Nakoniec ma predsa len jedna milá pani pustila. Poďakoval som so spätými rukami ako Ježiš s neviditeľným krížom na ramenách. Neviem si opačne ani len predstaviť, že by som tam nechal takto sedieť človeka, ktorý je úplne pokazený a dokrútený jak kábel a nepustil ho pred seba. Ale každý sme iný.

Takže späť. Nie, to nie je o vláde, ani o iných politikoch a dokonca ani o dobe a či rýchlom konzume. Je to iba o ľuďoch. Každý vládne samému sebe a vyhovárať sa na nich je smiešne. Zem je krásne miesto, pre nežný ľudský dotyk… toto mám v jednej piesni, a trvám na tom, že Zem je krásne miesto. A dokonca aj naše Slovensko. Mali by sme sa viac uvoľniť a mať pevnejší pohľad do očí, mocnejší stisk a keď niečo hovoríme, malo by to byť aj tak myslené. Mali by sme viac počúvať a vnímať. Rešpektovať to, že niekto má rád black metal a niekto folkovú hudbu, prípadne techno. Rovnako tak aj s politickým smerovaním. Niekto má rád červených, a niekto modrých. Niekto dokonca žiadnych – tak ako ja.

Všetko ide presne tam, kam má. Krásne sa nám to tu celé kryštalizuje. Som optimista. Je to len v nás… tak sa volá jedna moja pieseň a myslím si, že tak by sa mohlo volať aj toto moje pondelkové zamyslenie sa.

Hej, bude sa tak volať🙂

Opatrujte sa v zdraví a dávajte na seba pozor.

JM