Ján Marton

– Čo bol spln? – opýtal sa ma Dušan, keď sa Paľo a ujček Rajnohovie nevedeli trafiť do dverí.

Keby z krčmy. Ale do krčmy. Toto zadymené miesto bolo možno pre niekoho totálny nonsens. No len chlapi, ktorí trávia čas v takýchto zariadeniach vedia, že je to ich dennodennou potrebou. Byť na svojom mieste, v presne stanovenom čase. A samozrejme do určitej hodiny, ktorá sa vždy akosi prehupne na druhú stranu slnka. Nie vždy sa to podarí, lebo život skutočného pijana je naozaj veľmi ťažký. Pár z nich poznám, keďže som jeden                  z nich. Hovorím si, že ja si to pivo a cigaretu musím zaslúžiť. A tak sa snažím klamať telom, aby som to potom mohol obrátiť na Jang. Ten Jing myslím.

Volám sa Jano Marton a som autor. Teda predovšetkým básnik. Tak trochu hudobník a prozaik. Hlavne som však pijan. Bohém, povaľač, miestny alkoholik a stratená existencia v mori všetkých hľadaní. Nepotrebujem pochopenie, ale ani súcit.  Niektorí ste ma možno stretli niekde v krčme. Alebo pred krčmou. Asi aj pred krčmou. V polohe ležmo. Vraj píšem celkom slušné básne, ale že prečo tak strašne pijem. Opýtala sa ma jedna profesorka slovenčiny zo Spišskej Novej Vsi, s ktorou som presne 17 dní po prednáške skončil v posteli. Dokonca sme mali aj jedno tajné rande, ktoré dá sa povedať že skončilo hneď v úvode. Zavolal som ju totiž to spomínanej krčmy. Tam kde Paľo a ujček Rajnohovie nevedeli trafiť do dverí. Áno, pozval som ju do Záverečnej. Paradoxne, najprv sme skončili v posteli a až potom išli do mesta. Ale život je plný paradoxov a nemá zmysel rozoberať, že vlastne prečo. Museli sme ísť skrátka od seba. Jedna vydatá, jeden rozvedený s dvomi záväzkami súčasne. No komédia.

Ale pointa: Slnko bolo ešte celkom drzé a dosť vysoko, keď som ju zobral do spomínanej Záverečnej. Volajme našu krčmu tak. Veľmi sa zháčila. Tuším ju aj naplo, keď sme vošli dnu a Dušan a Paľo ma objali. Z jedného z nich smrdela Alpa. Neviem z ktorého, ale tipoval som to vtedy na Paľa. Diana. Volajme profesorku slovenčiny zo Spišskej Novej Vsi Diana. Povedala mi, že sex bol priemerný, ale objatia vraj boli neskutočné. Neviem to presne definovať, lebo keď sa objímam, tak to robím naplno. Vlastne ako všetko. Hlavne pitie piva, v tom som dobrý. Ale som dobrý aj v iných veciach, o ktorých však nehodno rozprávať iba tak.

Záverečná ju však šokovala natoľko, že mi povedala niečo v zmysle, že takýto spoločenský život milenky si ona nepredstavuje. Vypila tam vtedy zalievanú Popradskú. Ja tri desiatky a borovičku. Vyfajčil som dve elemky – mentolové pukačky a zožral paprikové čipsy Slovakia, po záruke. K lahodnej večeri sa pridali aj Dušan s Paľom. Diana to odmietla. Ba povedal by som, že to neuniesla. Takže už sme sa viac potom nestretli. Všetky ženy, ktoré som dostal do Záverečnej odo mňa ušli. Zľakli sa skutočnosti. Až na jednu. Ale to nie je na príbeh, to je na život. Vráťme sa späť k môjmu príbehu a k životu chrobákov. Rovnako tak k životu ľudí a pijanov.

Diana mi potom napísala, či by som ešte raz prišiel aj s Robom Miklom a či by sme nezavolali aj Dana Heviera na spoločnú prednášku. Decká by sa vraj potešili a že vraj som bol zlatý a také nejaké podobné drísty som našiel vo svojej e-mailovej schránke. Napísal som jej, že som na čas s týmto sekol. Že nebudem robiť opicu deťom za 120eur, nech volá Danovi sama, ja nie som pasák čo dohadzuje kurvy. Bol som po opici, tak som bol fest nervózny. Potom som ten mail aj ľutoval. A tak sa urazila na dobro. Bola ale fest pekná, to sa musí nechať. A z mojej strany bol ten sex nadpriemerný a objatia o ničom. Ale to je uhol pohľadu a vec pochodu. Po opici som bol vždy nervózny. Bol som taký nesvoj. Podráždený a nie sám sebou. Potreboval som si vypiť. Nie veľa, len proste vypiť. Potom by som bol schopný rozprávať o pekných veciach aj takú hodinu. Možno aj dve. Vedel by som sa tváriť a počúvať. Som vlastne spoločenský tip. Len musím mať pod čapicou.

Vzťahy sú pekná vec, lebo aj keď ja vždy hovorím, že nemám rád ľudí (čo je čistá pravda) každý nakoniec niekoho potrebuje. Pri kom umrie, alebo sa opije, vytriezvie… a tak. Najlepšie je ale spoločné triezvenie. Nie je to dobrá rovnováha, keď jeden triezvie a druhý nie. Preto, ak pijete, je dobré si nájsť takého partnera. Ak nepijete, rovnica sa zachováva.

„Záverečná“ je miesto, kde televízor duní a kroky šumia. Hlasy sa plazia a reklamy sú stále hlasnejšie. Tie sú vždy najpozeranejšie. Ondro nemá kde bývať. Sedáva pri nás a neznáša, keď mu hovoria bezdomovec.

– Ty komunista vyjebaný, – zakričal na Praváka, ktorý sa mu pozdravil štýlom: Zdar -bezdomovcom.

Minule šla tak jedna reklama. Všetci chlapi paradoxne vtedy dvihnú od stolov hlavy a pozerajú. Bolo to žrádlo pre mačky (taká konzerva v papierovom plaste), ktoré im dávala taká fest pekná pribratá blondínka. No čisto reklama made in Nemecko.

– Ja by som si ju teda dal, – povedal Ondro. Začali sme sa smiať. Veď aj ja Ondro, -drgol som do neho.

– Má nádherné kozy, krv a mäso“, – povedal som.

– Krv a mlieko ty kokot, – opravil ma Dušan.

– Ale ja nemyslím kozy vy chuji, – zakričal Ondro. Myslím na tú konzervu, som hladný jak chuj.

Ostatní stíchli, len Pravák sa rehotal ako retardovaná skupina oviec, čo zablúdila v Paríži pod Víťazným oblúkom.

Prichádza jednoduchá a plytká pointa tohto krátkeho príbehu. Postavil som sa teda a skočil vedľa do Jednoty. Hodil som do košíka konzervu (nie pre mačky, ale normálnu) a dva rožky. Marsky a fľaškový Tatran. Aj keď Zeman povedal, že je to pivo na umývanie protéz, ja môžem na obhajobu nebohého Popradského pivovaru povedať: Čecha do mecha a mech do vody. A to nie som rasista, a rovnako nemám rád ľudí iných národností ako Slovákov. Ja som na Popradskom pive vyrástol. Pijem 22 rokov. Alebo 23. Dá sa povedať že aktívne, preto viem o čom píšem. Znamená to, že som prekonal štatistiku z úvodu, ktorú som našiel na internete, kde sa píše že priemerný Slováci majú skúsenosť s alkoholom v priemere 15rokov. Ale to už zase zachádzam do nejakých iných vôd. O tom som nechcel. No ako tak nakupujem pre Ondra, pozerám Diana. Ty vole, celý natešený, už tak trochu pripitý, rozbehnem sa za ňou.

– Ahoj Láska, ako sa ti darí, – dával som jemne pripitou žoviálnou slovenčinou. Keďže iný jazyk neovládam. Trochu rozumiem po cigánsky, ale hovoriť neviem.

– Prestaň, – precedila pomedzi zuby.

– Pozývam na Popradskú do „Záverečnej“, –  žmurkol som.

– Nejaký problém mladý muž? – opýtal sa ma „Kráčajúca Skala“.

– No ty kokot, asi som si vtedy aj cvrkol (ak som sa regulérne nepriposral).

– To je Milan, môj manžel, – povedala Diana.

– Zdravím, – zamrmlal som.

A to je ten básnik, Gogo, vieš čo sme mali s deckami prednášku Miňo, – koktala Diana.

– Gogo, – predstavil som sa, usmial svojim prijebaným úsmevom a podal ruku. Loptička mi nazad vrátená nebola. Miňo si v Jednote iba odpľul na zem, schytil Dianu s košíkom a odplávali.

Boha som si vtedy fest vydýchol. Som sa tak dosral, že ten svoj košík som nechal v Jednote a pribehol som do „Záverečnej“.

– Kde mám konzervu? – pýtal sa Ondro.

– Nemali, – ojebával som.

– Neklam, – buchol do stola Ondro.

– Chlapi, ale viete čo sa mi stalo? Stretol som v Jednote muža bývalej.

– A ďalej? – opýtal sa ma Dušan.

– No nič ďalej, išiel som mu podať ruku a tak sa ma zľakol, že odfrčal so svojou krasotinkou, akoby za 3 minúty bežal program: Tvoja mama varí lepšie ako moja. Proste stislo mu riť.

– To ti ako mám veriť? – pozrel na mňa Dušan.

Potom sme všetci stíchli. Dvihli sme hlavy, až keď bola reklama na Kinder Bueno. Bola tam pekná kučeravá španielka. Ale to bolo asi tak všetko, čo som mohol v tomto momente konštatovať. Aha, ešte pointa: Nikdy neoslovuj bývalú milenku na verejnosti Láska, lebo potom budeš musieť chlapom v krčme klamať ako taký kokot.

Ešte trochu omáčky, do tejto úvodnej poviedky, aby to nebolo fest suché: Pripúšťam, že chlapom zo „Záverečnej“ ktorým sa ráno podarilo zobudiť (lebo veľa sa fakt už nezobudilo) to mali veľmi ťažké. Trasúce sa ruky, hľadanie okuliarov, zubov, kľúčov, drobných na pivo a poldeci. No celé zle. Rána sú kurvy v prevleku. Netreba im veriť. Hovorí sa, že ráno je múdrejšie večera, ale nie je. Podľa mňa.

„A tebe čo jebe? To čo bolo v tých potravinách?“ Dostal som sms od Diany. „Nemáš požičať 10eur?“ Odpísal som. Viac sa neozvala.

Niektoré vzťahy pokračujú desným týraním sa a niektoré radšej skončia. Lebo nie je nič horšie ako sa týrať počas života. Teda pokiaľ to niekto nechce dobrovoľne. Ja som sa teda rozhodol, že po všetkých tých peripetiách s alkoholom, drogami, psychiatrami a hlavne manželmi mojich mileniek budem písať básne už iba pre slobodné, alebo rozvedené. Všetci muži mojich bývaliek boli totiž o hodne väčší ako ja. Silní a statní. Samozrejme, že nevedeli písať také dobré básne, ale mali silnejšiu ranu. A básne by mi boli v tomto prípade úplne na hovno. A ja som aj tak namiesto posilovne ďalej iba písal. Roky leteli, knihy pribúdali a všetko sa akosi hmýrilo.

A dnes? Ženy okolo mňa sú stále rovnako šialené a muži okolo mňa sú alkoholici, alebo len miestny blázni. Narkomani, zlodeji, klamári, katolíci… alebo len muži.

Keď ma raz zavolali do Ružomberka na gympel, čakali iné a prišlo iné. No čo Vám poviem. Vlak meškal, mal som drobné a piva bolo dostatok. Nie je to chvályhodné, ale je to tak. Poznám jedného básnika, s ktorým som mal mať v Poprade prednášku. Holduje tak isto ako ja. Možno aj viac. Keď meškal 15 minút, prišla za mnou riaditeľka knižnice a hovorí mi:

– Pán Marton, môžete prečítať viac básní a zahrať viac piesní, pán Štulaj nepríde.

– Prečo? – opýtal som sa.

– Volala som mu, ale povedal, že je pracovne vyťažený.

– To fakt? – opýtal som sa.

– Fakt. Ale viete čo si ja myslím pán Marton? – dodala pošepky.

– No?

– Že bol opitý. Nebolo mu rozumieť.

Ja v záchrane básnickej obci som neváhal ani sekundu.

– Opitý? To nie je možné. Pán Štulaj, tak to určite nie, možno mu bolo len nevoľno.

A tak som odohral predstavenie šaša sám. Básnik na predaj. Vtedy triezvy. Bolo mi               z toho mdlo. Ale prežil som to. A Štulaj, áno bol na blato. Preto neprišiel. Ale aj to je už údel básnikov: Nechodiť.

Roky strávené v Záverečnej ma veľmi obili a otĺkli. Okrem vrások, ktoré mám                    na tvári, mám pár jaziev aj na duši. Ale je to iba môj osobný problém. Nič viac.

– Hej, videl som ťa v novinách ty chuju, – kričí Ondro od stola.

Pomaly sa rozchýrilo, že som básnik. Je to úžasné, že ma v Záverečnej brali vždy              za toho istého chuja. Nepotrebovali si potrpieť ani na básne, ani na iné kokotiny. A to bola asi tá pointa, prečo som tam strávil hodnú časť života. Pre úprimnosť. Pre žiadne hodnoty. Keď som nemal cigaretu, neklamal som, že som si ich zabudol doma. Keďže na účte som mal -2,35eur – nemalo by to zmysel. Život je nádherné miesto, kde sú krčmy a v nich sú ľudia, ktorým ak ich zoberú, môže vzniknúť tretia svetová. Je dobré, že sú krčmy. A ženy a manželky a ich manželia, ktoré tomu dávajú určitú gráciu a spád v deji márnotratných dejín. Stojí to tu za to.

– Čo bol spln? – pýta sa ma Dušan, keď sa Ondro snažil nájsť kľúčku na dverách.

– Ale kokot spln, hovorím. Dal som mu 5eur.

– A ty máš skadiaľ? – vytreštil na mňa Dušan oči.

– Predal som jednej pani tuto pred Jednotou dve knihy.

– Pijeme, zakričal Dušan na celú krčmu a udrel ma po chrbte tak, že som myslel, že to je môj súdny deň.

A tak sme vtedy pili. Zase som zarúbal sekeru a z uhladeného básnika, ktorý predal dve knihy bol zase raz rozkokošený Bohém. Pijan, rebel, matuzalém, alebo len obyčajný chlap s obyčajnej dediny, ktorý si potrebuje vypiť. Amen.

Ja viem, nie všetky na oko povrchné veci sú povrchné. A niektoré sú. Ale že fest. Slnko vychádza.  Záverečná otvára až 5:30. To aby človek skapal smädom. Ak by sme sa niekedy niekde stretli, tak ma kľudne pozvite na pivo, napíšem Vám báseň. Volám sa Jano Marton a mám celkom dobrý čuch na iskry vo vysušených poliach.

Nazdravie.

MOJA FAN PAGE: https://www.facebook.com/profile.php?id=100070180066559