Ján Marton

Včera som si otvoril veľkú krabicu, ktorá sa nanchádzala na pôjde domu, kde som sa narodil. Kazety, cédečka, walkman, náramky, prívesky, listy, pohľadnice, fotky, básne… Šialene veľa maličkostí, ktoré pre mňa znamenali počas tých desiatok rokov celý svet. Aj som sa pousmial, aj som pospomínal. Skúšam práve rozbehať starý walkman. Verím, že ho naštartujem a hodím si do neho kazetu kapely Oasis. Boli to fakt nádherné časy. Aj detstvo, aj puberta. Nemenil by som že vôbec nič. Od vybitých zubov, cez robité kolená, až po všetky moje vzťahy a priateľstvá, z ktorých tie najsilnejšie trvajú do dnešného dňa. 

Veľa ľudí dnes hovorí, že doba je zlá. Za mňa je to sprostosť. Doba sa prirodzene vyvíja a tvoria ju ľudia. A my ľudia chceme stále viac, chceme to čím skôr bez oduševnenéhonasadenia a tak aj turbulencia života ako takého naberajú na obrátkach. Pripúšťam, že aj ja mám niekedy pocit, že to je postavené na hlavu, ale je to výzva: prežiť život s čo najmenšou mentálnou ujmou. Ja som napríklad rád, že nemusím písať do starého písacieho stroja, ale do svojho malého tichého prístroja, ktorý si viem vždy pribaliť aj do bicykla na cestu. Som neskutočne rád, že mám svoje Marshall slúchadlá bez kábla, milujem ich a nepohnem sa bez nich. Som rád, že môžem zavolať mame z autobusu a je tu veľa maličkostí, ktoré ma jednoducho tešia. To sú tie technické. Tie ľudské buď v sebe máme, alebo nie. To nie je dobou. 

Pamätám sa, ako som v roku 1997 na záhrade vypestoval dvojmetrovú rastlinu cannabis sativa. Bol som na ňu nesmierne pyšný, keďže som sa jej z celého srdca ako záhradník venoval od semiačka. Nemohol som sa ňou však nikde chváliť, to bola podmienka od mami, aby nám mohla krásne rásť na záhrade. Vyfajčil som ju potom postupne pod oknom detskej izby. Môj veľmi ťažký starý písací stroj Consul a jeho zvuk mám stále v ušiach. Udieral som do neho v lete priamo do otvoreného okna, akoby šlo o život. Sused ujo Milan na mňa kričal: Zase nemáš čo robiť Jano? A ja som mal toho tak veľa. Tam dnu. A tak som šiel zo dňa na deň. Báseň za básňou, príbeh za príbehom. Nosil som tričko, vyrobené zo zástavy ZSSR, dlhé rozťahané svetre, používal som veľkú ženskú štrikovanú tašku v ktorej som nosil kazety, básnické zbierky slávnych beatnikov, či cédečka a bol som skalopevne presvedčený, že som súčasťou hnutia hipís. Na starom walkmane Aiwa som počúval Deep Purple, Nirvanu, Led Zeppelin, Doors, Plastic People of The Universe, Psí Vojáci, Sex Pistols, Pink Floyd, Fermatu, Beatles, Oasis… a ďalšie podobné kapely, ktoré ma svojim spôsobom nesmierne formovali. Vlasy som si nečesal vôbec a tričká nosil zo zásady na ruby – ideálne dve na sebe. Mojou najväčšou nočnou morou bolo akné. Kriste, to bola smrť a nechápal som, prečo to vesmír zariadil tak, že sa mi nerobili na riti, ale na xichte. No prežil som to. 

Keď sa ráno prebudíš, prežil si to. Toto je moje motto, ktoré by som tiež nemal do konca tohto života zmeniť. Náš starý červený telefón pevnej linky znel často. Pamätám sa, ako tesne pred prvoligovým zápasom FK Svit U17 doma so Žilinou mi na neho zavolala vtedajšia čerstvá ex-frajerka Kristína. Mal som byť po dlhom čase v základnej zostave na pravom kraji obrany, s číslom dresu 2. Do telefónu mi povedala že je tehotná a zložila. Ja som sa potom zložil na ihrisku a v 27.minúte musel striedať. Nedokážem vôbec nepremýšľať a byť v meditačnej rovine aspoň krátku chvíľku. Budha zo mňa nikdy nebude. S Kristínou to bolo nakoniec inak. Napísala mi list, v ktorom stálo, že mi chcela urobiť zle za to, že som jej dal kopačky. Životné príbehy potrebujú často čas. Hlavne ich konce si to doslova vyžadujú. Šiť veci horúcou ihlou nemusí byť vždy na dobro veci. 

V živote som zažil viac ako len menej neskutočných príbehov, ktoré sa mi fakt stali. Ako spieva moja obľúbená slovenská kapela Tri Groše: „V živote som spravil strašne veľa kokotín, až sa riadne zapotím, keď si na to spomeniem.“  

Niekedy nejde vôbec o nič. Ale ten človek to v danom momente nevie, preto som sa naučil nesúdiť a nepodceňovať. V škole mi hovorili učiteľky: Veď to ťa prejde Marton (ukazovali na môj walkman), vyrastieš a potom budeš mať iné starosti. Nikdy ma muzika neprešla, nikdy som nerozumel, prečo by ma mala prejsť, keď je vo mne. A starosti? Tie máme predsa každý. Keď chodím po besedách po školách, vždy hovorím žiakom, že ich starosti sú momentálne tie najväčšie ktoré majú, a nikto nemá právo ich podcenňovať. 

Mal som neskutočnú pubertu. Všetko čo som si vysníval, som dosiahol. Moje niekedy zdvojené pokusy o vzťah v jednej časovej línii vždy po čase krachli. Ja som sa však nevzdával. Mojim úplne najväčším snom bolo vydať knihu. Jednu, raz v živote. Raz mi jeden literát však povedal, že to je zlá kombinácia a nemalo by sa mi to podariť: Futbal a poézia predsa nejdú dokopy – povedal. A tak som po rokoch prišiel na to, že aj veľkí literáti, sa môžu občas mýliť. 

Aj moje detstvo bolo neopakovateľné. To je na detstve to najkrajšie, že sa už nikdy nezopakuje. Stredná škola bola fajn, to som mal na háku už úplne všetko, keďže na základnej mi jedna učiteľa pomohla zanechať v sebe pocit, že škola je smrť, ktorá je pomalá a bolestivá. Už tam sa vo mne budil duch jemného náznaku na tvorenie mladého rebela a po strednej sa to totálne vznietilo. Na pomaturitnej nadstavbe som spoznal Ľuba a Maroša a založil svoju prvú kapelu v živote. Volala sa GPM LAKE a skúšali sme v kabinete na treťom poschodí. Pani riaditeľke sa naša tvorba páčila, tak nám poskytla skúšobňu v ktorej sa akýmsi zázrakom množili prázdne fľaše od vína. Potom nám skúšobňu zrušili. Tam som pochopil, kto skutočne som a kam sa budem celý tento život uberať. Chcel som tvoriť. A tak tvorím. 

Keď sa obzerám nie je to že fest melancholické, skôr tak príjemne úsmevné. Žijem a nikdy ma nezaujímalo, čo bude o týždeň. Nevieme čo bude keď toto dopíšem, nie to ešte čo bude zajtra. Ja si žijem svoj cigánsky sen – tu a teraz. Rešpektujem, ak s tým niekto nesúhlasí. 

Za všetko vďačím rodičom. Keby nebolo otca, nikdy by som napríklad nemal vodičský preukaz. A samozrejme aj iné veci. Bol som presvedčený, že chcem žiť na ceste ako Jack Kerouac vo svojom románe a nepotrebujem riadiť motorové vozidlo. Našťastie mi to otec s láskou vysvetlil a ja som mu vďačný nielen za túto vec, ale tony ďalších. Áno, mal som svojich literárnych a hudobných hrdinov. Prešlo 30 rokov a tí hlavní sa vôbec nezmenili. Stále mojimi hrdinami sú. Mame ďakujem za jej nesmiernu trpezlivosť, lebo to mala so mnou mimoriadne náročné. Boli to neuveriteľné časy a ja som ich prežil. Teda aspoň do najlbižšej smrti by som tu ešte mal s určitosťou byť. Môj brat bol celkom z iného cesta. Ale tak to už u súrodencov býva. Bol som asi najčiernejšia ovca zo všetkých oviec v našej rodine. Ale keďže som sa vždy na druhý deň ráno zobudil, prežil som to. 

Z mojej veľkej krabice si asi najviac cením náhrdelník (na fotke na pravej strane) od mojej prvej frajerky (teda prvej, ktorá vo mne zanechala silný pocit čistoty) Ivany. Bolo to ako z filmu. Napísal som jej toľko listov, že aj teraz viem úplne presne celú jej adresu. Je to síce už 30 rokov, čo som ju nevidel, ale ostane vo mne podľa mňa na veky. Tá adresa. Ale asi aj ona. 

V závese všetkých tých dávnych spomienok a mojich osobných dejín sa pýtam: Kam sa to všetko podelo? Hneď si aj odpovedám: Presne tam, kam malo: do nezabudnutia. 

Aj realita je svojim spôsobom fajn, lebo sny si plním naďalej a hlavne žijem. Zistil som, že sa nesmiem brať vážne, nikdy nesmiem dávať na slepé, sladké a hluché reči a občas si musím dať pár pív. Nesúdim, ak to má niekto úplne inak. Každý sme predsa iní a máme právo na svoje starosti, závislosti, hriechy, ľudí v okolí a všetko to vysnívané, na čo si ukážeme prstom. Naučil som sa mať na háku. Je to určitý obranný mechanizmus v tejto často absurdnej realite. 

Tieto riadky nevypadli zo mňa, ale z veľkej krabice, ktorá bola na pôjde v dome, kde som sa narodil. Svit, Lesná 28. Pevnú linku sme mali 77 555 28, a ja som sa narodil 28.8. Až príliš veľa osmičiek v mojom živote na to, aby som bol absolútne stabilný a príliš vyrovnaný, či pokojný. Je dobré, keď sa počas života človek stihne spoznať, ale aj napriek tomu sa často sám seba na veľa vecí pýta. Majte pekné jarné dni a občas sa v ľahkosti obzrite. A tá realita? Nech je čo najmenej absurdná a hlavne čo najmenej umelá. 

JM