Stáva sa to pomerne často, že mi báseň príde len tak absolútne nečakane počas prenikania priestoru skrz dlane, alebo len známu tvár a či vôňu, ktorá mi pripomína moje dejiny. Keď si jej verše narýchlo niekam nepoznačím, nemám šancu sa k nej už nikdy vrátiť. A už vôbec nie ju dokončiť. Toto je iný prípad, poznačil som si ju a zároveň ju vlastne hneď aj dokončil 
Korene
Korene mám v tvojej nore,
ukryté už stáročia.
To čo vo mne stále žije,
len anjeli pochopia.
Nadýchni sa nájdi silu,
sme len vetrom skúšaní.
Dejiny nám tupia pílu,
v nekonečnej vrave dní.
Korene mám v tvojej Zemi,
vlaha vo mne stráca dych.
Na veky a či len zajtra,
do snov sme si súdení.
Tvoje dlane plné morí,
z diaľky kričím na maják.
Temná v nore zo záhrobí,
ozvena v nás stráca hlas.
Naše rieky mŕtvych ramien,
do sucha sa stráca dych.
Pod vesmírom plnom kamier,
vo hviezdach sme schopní žiť.
V očiach koreň v zemi spása,
do krvi sa derie niť.
Každý krásu Zemi spláca,
tým že dostal šancu žiť.
Korene mám v tvojich póroch,
nájdené už dlhé veky.
Ako les ukrytý v stromoch,
ako hukot mocnej rieky..
FOTOGRAFIA: Ľubomír Perunko
Celá debata | RSS tejto debaty