Včera sme oslávili Deň víťazstva nad fašizmom. Toľko nechutných paradoxov, ktoré v sebe spája dnešný svet je skôr pietnym posolstvom. Nie oslavným, takže deň po kladení vencov na pomníky, môžem za seba povedať – nie: Nad fašizmom sme nezvíťazili, ale že vôbec. Nie je čas na prázdne gestá s pozdravom mieru, ako to zvyknú robiť vysokopostavení politici keď ich berú fotoaparáty, aby si vyplnili prázdne miesto v portrétovej kolonke: imidžovka.
Všetci majú plné huby mieru, len skutok akosi uteká. Každý z nás ho vidíme v inom uhle. Každý z nás to vidí inak. Nadávame si pre farbu politického trička, alebo názoru. Začíname omrvinkami, ktoré prechádzajú do zúrivosti a zloby. Ale aj tie omrvinky tvoria tvrdý chlieb plný nenávisti. Kam sa len pozrieme, tam obludní diktátori zo svojich teplých a honosných miest posielajú na smrť mladých mužov, mám pocit, že až do posledného živého jedinca. Bombardujú civilné ciele, civilné obete. Deti, ktoré sa mali hrať s káčermi a bábikami revú v krytoch. Chorá doba, hlavne že máme umelú inteligenciu a premýšľame ako sa usadiť vo vesmíre a budovať tam ďalší život. Šialenstvo cez slzy. Keď si urobím okno z prstov, tak aby som nevidel nič iné, stále dúfam, že sa prebudím do iného rána, plného iných správ, ako sa budím dnes. Jeden z konkrétnych príkladov, ktorý je asi tým najhutnejším svinstvom, čo sa dnes vo svete deje je pod bielo modrou vlajkou plnou mieru. Plnou ich mieru. To čo dnes pácha Izrael je skutočná genocída, na ktorú sa prizerá nielen európske spoločenstvo, ale v podstate celý svet.
Vyhladzovanie národa v priamom prenose a dátum 8.5. o nejakom víťazstve, je len nechutne gigantickým paradoxom plnom sĺz. A krvi. A deň čo deň je naplnený prejavom moci pár šialených hláv, ktoré by mali byť ihneď postavené pred súd a riadne potrestané. Myslím, že moje okno z prstov nedokážem udržať. Je mi akosi čudne clivo. Mám neurčitý a čudný strach. Nevidím do hlbín, vidín len slzy a rev a vresk, ktorý sa na povrchu mieša s krvou absolútne nevinných ľudí. Pekne si serieme dejiny, mám v sebe aj zvláštny hnev. Ani neviem čo by som si v tomto smere detailne prial a akoby to malo celé prebiehať. Je rok 2024 a šialené, koľko krvi stále tečie. Možno by sme sa mali na chvíľku zastaviť a začať od seba. Mám v sebe občas veľký pár ohnivých očí, ktoré by nemuseli tak často blčať. Hľadať svoj stred, mier a pokoj. To by som chcel ja. Možno sa mi to raz podarí, prenesiem to na okolie a okolie to zase pošle ďalej.
Nakoniec sa celá naša Zem premení na veľkú mierovú planétu, o ktorej sa budú písať rozprávky. S dobrým koncom. Potom sa zobudím a budeme oslavovať ďalší víťazný deň nad fašizmom, alebo iným režimom, ktorý sme len na oko porazili.
J. M.
+++++++++ aj to je málo plusiek za váš blog, ... ...
Celá debata | RSS tejto debaty